Ked čérne mačky z mesta konečne zalezú, lacný pank prestáva hrat.
Vtedy už stojí pri mne a já nechcem verit, že to je On, lebo je otravný.
Chce moralizovat. Hovorí:

,,Ked neexistujem Ja, tak neni dobro a zlo. Ked neni dobro a zlo, šecko je jedno. Ked je šecko jedno, tak lož je pravda, pravda je lož. Ked je pravda lož, ty už nemusíš nič riešit. Ale ked začneš riešit, predpokladáš, že pravda neni lož. Ked pravda neni lož, tak neni šecko jedno. Ked neni šecko jedno, tak existuje dobro a zlo. Ked je dobro a zlo, tak existujem Ja.”

A čo my? Ostali sme ve svete, kde aj ten najpriemernejší človek má pocit, že jeho tuctový názor je učinený vzdor. Kde opluje kríž a vyfakuje normy svojej kultúry. (Tu máš tú relatívnost - možno tu budeš šéf, ale inde by ta vnímali jak obyčajný nádor. A naopak.)

Otroci sme a otroci ostaneme, lebo sa nedohodneme ani (na tom), jak slobodu definujeme. Jak chceš byt slobodný ve svete, kde základné pravdy a práva vníma každý po svojom? Kde absolútnu moc bere do ruky len blázen, demokraciu vede pasívny lud a aktívny blud a anarchia je len nejaký vypuscený bazén?

Vážne si myslíš, že nejsi súčast problemu? Že my sme tí dobrí, oni tí zlí, oni z vesmíru a my pozemskí a krásni? Človek ze strachu prijat niečo definitívne je schopný zrelativizovat aj vlastný život. A ked o tom presvedčí aj druhých, zamestná tým spoločnost na dalších sto rokov. Dnes je to moderné.

Dogma dnešnej doby je: Nič neni úplne, nič neni jasné. A došli sme na to na základe našich neúplnych a nejasných pokusov a názorov.

Paradigma dnešnej doby je: Šecko je relatívne, nič definítívne neplací (okrem tejto nerelatívnej a definitívnej pravdy.) (Je to) absurdné.

Lebo keby to tak nebolo, človek by zistil, že je neustále od niečoho závislý. A toto královstvo závislosti nás výsmešne učí, že byt závislý je vždy zlé a byt úplne nezávislý je možné (s jeho pomocou).

Budeme kričat a kopat a pálit staré pravdy, len preto, aby sme dosáhli náš absurdný ideál.

Odmietam žit ve svete relatívnych právd a morálky. Kludne si priznám, že som kokot, ale nešťastný ze sveta, kerý funguje na piču naozaj, a ne v závislosti od názorov jednotlivca.

Moje uši sú už hluché pre filizofických dílerov. Ponúknu mi ich pravdu o údajnej pravde mojej. Lenže ja vím, že som klamár (klamem seba, klamem ostatných a často), takže kde je pravda? U nás asi ne.

Hlava mi ide prasknút pod náporom moonistov, anarchistov, nihilistov, existencialistov (a hen, další samospravodlivý ezoterik za druhým). Ja v tej spleti hladám kam mám íst... Konečne vím.

Lebo celý život obvinujem systém, kerý nechápem; ludzí na vrchu ve funkciach, kerým nerozumím. Toho, čo bol furt se mnu a zaclánal, som si hýčkal. Ten, kto ma stále klamal, som bol zase ja.

Si to ty, kto ti bráni poznat pravdu. Médiá, spoločnost a štát ta klamú, ale nejsú Boh. Len On pozná tvoj kód. Je na tebe čo chceš. Nepríjemnú pravdu, alebo ukludnujúcu lož?

Celá spoločnost je infikovaná umelým spasením cez technológiu až po náboženstvá bez Boha. Ten výkrik po slobode je dôkazom, že verí v nečo viac, aj ked sa tvári, že staré pravdy prekonala.

Pravda nás nehýčka a nezarobí nám na chleba. Ale ked pride problém, cítime, že ju treba. Lenže ked má byt o nás, tak to už je zle. Treba filozofovat a kričat, až kým nezmizne.

Som to ja, Si to ty, Sme to my, a je to jedno, či si došiel z diskotéky, alebo si rebelant, lebo tu nečo neni v porádku. Nečo je zle. A kde je riešenie?

Dobre víš.