Toto mesto je zamorené čiernymi mačkami. Kebych bol poverčivý, nevýjdem z domu. Na každom kroku počut omamné tamtami. Navodzujú dočasnú emočnú kómu. Nékdo sa chce schovat za pózerské formy punku. Nékdo za néčo iné, na tom nezáleží. Každý si hladá svoj protijed, chce ušit na seba bič. Každý si nahradzuje svoje Ja niečim, čo zapráši lesk alebo vyleští prach. Hlavné je odsunút pravdu o nás na druhú kolaj, kde nebude otravovat. Ked neni jasné o čem hovorím, ked furt neni jasné o čem hovorím, hovorím o "Sieg Heil", "Sieg Heil" a "A.C.A.B." Ked furt neni jasné o čem hovorím, ked furt neni jasné o čem hovorím, hovorím o "Rovnost, bratstvo, sloboda" a "Punk´s not dead?".

Trochu to bolí - tancovat so Všemohúcim neni sranda. Nékdo trpí viac, nékdo menej. Je tažké to pochopit. Tolko bolesti uprostred slov o láske, to je vážne divné. Aj tak odmietam v ňu neverit (stoj pri mne). Mier je už nastolený, stačí ho len prijat. To víš... Človek je pochybovačný čím dalej, tým viac - drží sa seba a nechce sa puscit. To víš... Človek chce byt panovačný tam, kde sa to nedá. Hladá len svoje a nechce sa vzdat. Ach, stoj pri mne. Prosím, stoj pri mne.

VIdzel som kamarátov bit ženy, čo mám rád; odvrácenú stranu vraj neškodných rozkoší; ludzí, čo ich nasereš, ked nechceš tahat za špagát spolu s nimi... Kam to vede? Nikdo z nich netuší. Vidzel som samozvaných inteligentov hádzat vozíčkarom vajgle pod nohy a neriešit. Vidzel som vlastné oči súdzit šeckých tých dementov, v kerých súdzim asi seba a nevládzem sa s tým zmierit. Slepota je vzácny dar. Som slepý, lebo aj ked mám plnú hubu moralistických poučék, občas upadám do rozkoší tmavých uličék. Modlím sa ,,prosím, Bože, už nikdy vác, nikdy vác". Ale ked mám konat ja, tak spravím chybu zas a zas. Čím viacej vidím a vnímam súvislosti, tým ostrejšie vidím jak bol a je moj charakter zlý. Nezmení to ani fakt, že nékdo je možno horší. Som tu za seba, bezúhonnost pred svetom ma nespasí. Tam venku žijú ludia, kerý vidia čo sa deje, ale aj tak sa klamú, že len žit život stačí. Niektorí veria v nebo, niektorí vo večné nič, no nakonec jedni aj druhí jebú pravdu, ked sa im nepáči. Zjavenie je vzácny dar. Zjav sa mi, lebo aj ked mám plnú hubu moralistických poučék, občas upadám do rozkoší tmavých uličék. Modlím sa ,,prosím, Bože, už nikdy vác, nikdy vác". Ale ked mám konat ja, tak spravím chybu zas a zas. Zas a zas.

V srdci mi zní lacný pank, poézia malého Ríma Requiem za den, venku sa stmíva Ožratá nádej v sračkách sa vála Budúcnost nečaká už žádná budúcnost

...utvorte koridor... ďakujeme... Použitý záznam z gramofónovej platne Nežná Revolúcia/Dokumenty a audio z protestov proti Gorile.

Cudzá ženská v cudzej posteli, chlast a sex, hračky pre malé deti... Sme opustené samice a opustení samci. Kto nás tu má strpet, ked nie my všetci? Facky lítajú sprava, zlava, zezadu, zepredu v tomto meste absurdnosti. Sme opustené samice a opustení samci. Kto nás tu má strpet? Sme to mi všetci. Signál. Ja chcem verit v nenávist. Mám len jednu túžbu, len jedno chcem - byt ten najvačší obmedzený kokot; vyžrat si mozek, emócie, túžby a fungovat na programe jak robot. V hlave mám bordel. Ludí vnímam jak prepatých a seba nad nimi, aj ked vím, že som jak oni. V hlave mi hučí. Filozofi sa prekrikujú, čakám kdo z nich vačšú pičovinu poví. Ja nechem verit v Boha. Neverim, neverim, né. Povedz, jak sa z teho dostanem? Jak si mám definovat štastie a pravdu a lásku a mna, ked každú noc snívam o tom, že sa zabijem? Cudzá ženská v cudzej posteli, chlast a sex, hračky pre malé deti... Sme opustené samice a opustení samci. Kto nás tu má strpet, ked nie my všetci? Facky lítajú sprava, zlava, zezadu, zepredu v tomto meste absurdnosti. Sme opustené samice a opustení samci. Kto nás tu má strpet? Sme to mi všetci. Tak prečo už zase verím v Boha?

Na dne flaše hladáš anarchiu. Konečne máš na to čas. Opar z vína ti pripomína, že toto si ty a takto sa máš rád. Ostatným si nadradený. S flašou v ruke zdvíhaš vlajku. Si si istý, že víš vác. Vác jak kdokolvek z nás. Šecko je to pozitívne cez tvoje ružové okuláre. Šecko je to pozitívne - víno, ženy, spev a káre. Máš to rád, ano, máš to rád. Takto to máš rád. Pivo dalšie objednávaš, nikdo nerozumí tomu, čo naozaj chceš. Povedzte mi, kto z vás to ví? Dajte mu pokoj s Exploited (vychovávatelmi straceních generácií). Tvoja nezávislost je tvojimi putami. Ked ta nezdiera systém, zdieraš sa sám chlastom, penázmi, ženami... Na anarchiu sa len hráš. Šecko je to pozitívne. Ne, ne, predstierame boj za slobodu. Šecko je to pozitívne. Ne, ne, ked ju máme, nezapíjame ju s vodu. Máš to rád, ano, máš to rád. Tú faloš, máš ju rád. Šecko je to pozitívne jak HIV.

Toto predstavenie ma ničí čím dalej, tým vác. Chodzím jak zakláty, už asi vím prečo. Celý život počúvam nekompetentných a ich návody na falešné nebo. Nékdo sa chce zas hrat na nejakú políciu punku, vyprávat čo v nom má byt a čo ne - trapné. Na takých ludí som protijed. Bojím sa, že mu spôsobá smrt. Nehrám pre malé nadržané pizdy v obchodnom dome za hamburgery a tenisky. A je mi jedno, čo si kto myslí, ked tým, čo robím, som si konečne istý.

Som unavený, mám dost. Celú noc som bol sám. V mojich najhlbších snoch som myslel len na nás dvoch. Cítim sa nehodný toho, že ma máš tak rád. Je tolko zla ve svete, keré vehementne odsudzujem. Ale to ma nerobí ani o kus lepším. A čo blížni, kerých som sa bál takých uvidzet? Topá sa v tom bahne se mnu, a to ma desí. Človek je prirodzene zlý a tím to hasne. Dobro má rád, kým zlo v nom len tak plyne. Čím vlastne určíš čo je správne a čo ne? Pocitom? Myslím, že každý z nás cíti néčo iné. Takže jak má takýto tvor nastolit mier v globálnom merítku? Celý ten posthipícky sen? Je lahké pomýlit si pravdu s ukludnujúcim pocitom, ale v nom ju nenájdeš. Už nikdo nevidí zdegenerovaný základ modernej mysle. Už nikdo nevidí, lebo nechce. Že vraj ,,čo na tom záleží?" Som popletený (a moc) ze subjektívnych právd. Vraj každá z nich je platná, takže je úplne fuk, či verím svojej, néčej inej, či nijakej. Na svete je tolko právd, kolko ludzí sa na nom vysere. Nevidím dôvod akceptovat každú jednu. Chcem rozlíšit zrno od pliev a ne tvárit sa, že "som tolerantný, ži si v lži, šak je to jedno". Človek chce byt prirodzený. A to je zvláštne, lebo čo to znamená, to už asi neví. Tisíce ludí, tisíce ideálov. A čo z toho? Logicky každý z nich nemože byt TEN pravý. Pozri sa okolo, všetci radostne spívajú. Oslavujú zbožšteného človeka. Vzduchom sa nesú reči hippies, plné nezmyslov. V agónii z antagónie kapú a je im fajn. V hlavách ludzí prúdzi infekcia nových autorov. Človek je merítkom šeckého v novej dobe. Tak ukážte, jak vaše tupé reči zmená skutečnost pre tých, čo dávno hnijú ve svojem hrobe. Tak spívajte!

Ked čérne mačky z mesta konečne zalezú, lacný pank prestáva hrat. Vtedy už stojí pri mne a já nechcem verit, že to je On, lebo je otravný. Chce moralizovat. Hovorí: ,,Ked neexistujem Ja, tak neni dobro a zlo. Ked neni dobro a zlo, šecko je jedno. Ked je šecko jedno, tak lož je pravda, pravda je lož. Ked je pravda lož, ty už nemusíš nič riešit. Ale ked začneš riešit, predpokladáš, že pravda neni lož. Ked pravda neni lož, tak neni šecko jedno. Ked neni šecko jedno, tak existuje dobro a zlo. Ked je dobro a zlo, tak existujem Ja.” A čo my? Ostali sme ve svete, kde aj ten najpriemernejší človek má pocit, že jeho tuctový názor je učinený vzdor. Kde opluje kríž a vyfakuje normy svojej kultúry. (Tu máš tú relatívnost - možno tu budeš šéf, ale inde by ta vnímali jak obyčajný nádor. A naopak.) Otroci sme a otroci ostaneme, lebo sa nedohodneme ani (na tom), jak slobodu definujeme. Jak chceš byt slobodný ve svete, kde základné pravdy a práva vníma každý po svojom? Kde absolútnu moc bere do ruky len blázen, demokraciu vede pasívny lud a aktívny blud a anarchia je len nejaký vypuscený bazén? Vážne si myslíš, že nejsi súčast problemu? Že my sme tí dobrí, oni tí zlí, oni z vesmíru a my pozemskí a krásni? Človek ze strachu prijat niečo definitívne je schopný zrelativizovat aj vlastný život. A ked o tom presvedčí aj druhých, zamestná tým spoločnost na dalších sto rokov. Dnes je to moderné. Dogma dnešnej doby je: Nič neni úplne, nič neni jasné. A došli sme na to na základe našich neúplnych a nejasných pokusov a názorov. Paradigma dnešnej doby je: Šecko je relatívne, nič definítívne neplací (okrem tejto nerelatívnej a definitívnej pravdy.) (Je to) absurdné. Lebo keby to tak nebolo, človek by zistil, že je neustále od niečoho závislý. A toto královstvo závislosti nás výsmešne učí, že byt závislý je vždy zlé a byt úplne nezávislý je možné (s jeho pomocou). Budeme kričat a kopat a pálit staré pravdy, len preto, aby sme dosáhli náš absurdný ideál. Odmietam žit ve svete relatívnych právd a morálky. Kludne si priznám, že som kokot, ale nešťastný ze sveta, kerý funguje na piču naozaj, a ne v závislosti od názorov jednotlivca. Moje uši sú už hluché pre filizofických dílerov. Ponúknu mi ich pravdu o údajnej pravde mojej. Lenže ja vím, že som klamár (klamem seba, klamem ostatných a často), takže kde je pravda? U nás asi ne. Hlava mi ide prasknút pod náporom moonistov, anarchistov, nihilistov, existencialistov (a hen, další samospravodlivý ezoterik za druhým). Ja v tej spleti hladám kam mám íst... Konečne vím. Lebo celý život obvinujem systém, kerý nechápem; ludzí na vrchu ve funkciach, kerým nerozumím. Toho, čo bol furt se mnu a zaclánal, som si hýčkal. Ten, kto ma stále klamal, som bol zase ja. Si to ty, kto ti bráni poznat pravdu. Médiá, spoločnost a štát ta klamú, ale nejsú Boh. Len On pozná tvoj kód. Je na tebe čo chceš. Nepríjemnú pravdu, alebo ukludnujúcu lož? Celá spoločnost je infikovaná umelým spasením cez technológiu až po náboženstvá bez Boha. Ten výkrik po slobode je dôkazom, že verí v nečo viac, aj ked sa tvári, že staré pravdy prekonala. Pravda nás nehýčka a nezarobí nám na chleba. Ale ked pride problém, cítime, že ju treba. Lenže ked má byt o nás, tak to už je zle. Treba filozofovat a kričat, až kým nezmizne. Som to ja, Si to ty, Sme to my, a je to jedno, či si došiel z diskotéky, alebo si rebelant, lebo tu nečo neni v porádku. Nečo je zle. A kde je riešenie? Dobre víš.